Často mám pocit, že niečomu nerozumiem a preto sa neustále dačo pýtam. Žiadnu informáciu neberiem ako hotovú a platnú. Obzerám všetko z rôznych strán a hľadám zmysel v pozadí udalostí. Hrávam sa na filozofa.. ; )
Dobro či zlo? Iba relatívne pojmy.
Kto som ja? Neviem, nemám dosť nadhľadu. Ako-tak vnímam iba svoje pocity. Zatváram oči, aby som videl.
Čo je láska? Slovo. Princíp? Ťažko povedať, treba sa pýtať neustále. Privoniavať.
Boh? Nemôžem o ňom nič povedať, lebo som ho nestretol. I keď som chcel.
Ježiš? Niečo som o ňom čítal. Inšpirujúci príbeh! Škoda, že si z neho neberieme príklad. A mnohí by tak radi..
Som rád, že ničomu nerozumiem. Je to krásne môcť neustále nasávať nové poznatky, žasnúť takmer každý deň. Keď si predstavím, že by som žil s pocitom, že veciam a vzťahom rozumiem, zdá sa mi to ako smrť. Smrť môjho rastu. Objavovanie a prežívanie nových udalostí je ako nadychovanie sa života. Keď skončí, som mŕtvy. Vravievam “Všetko je možné”. A vnímam to ako dar, ako skvelý vedľajší produkt mojej nízkej sebadôvery. Nízka sebadôvera ma kedysi dosť trápila. Nechcem povedať, že by mi už narástla, ale určite obrovsky narástla moja dôvera voči životu a jeho nepochopiteľnej inteligencii. A ja som súčasť života. Ako tá ľalia poľná.. ; )
Verím teda v seba. Seba-vedome. Učím sa rozumieť najmä sebe. Inak, to o Bohu bola provokácia, stretol som ho, sme najlepší kamoši. Drží mi palce. Odpovedá mi, keď sa pýtam.. ; )
Zahodno zmieniť sa 
Chvála pánu Bohu na nebesiach, už som sa zľakol že si ho nikdy nestretol, on je tak božský, že už zrejmejší ani “nemôže” byť. Je všade kde oko dohliadne, spočinie svoj božský zrak, sme odrazom neho a on je v nás. Všetci sme bohom a on je neustále tu s nami. Sme božské sakrálne inteligencie s napojením na vyššie sféry kozmodromu.
Ved hej..